pasikava.zebra

  Zažili ste už niekedy ten pocit? Keď čakáte a čakáte a čakáte... Čakáte na niekoho, kto Vám príde zmeniť vaše nudné dni, ktoré sa opakujú deň, čo deň... Deň, čo deň čítate knihu, učíte sa, počúvate hudbu a ste na nete. Je to síce všetko príjemné, ale vy aj tak dúfate a čakáte na niečo viac. Cítite sa osamelí, aj keď máte priateľov, chýba Vám láska, aj keď ju dostávate... A zrazu príde niekto.
  Tak toto sa stalo aj mne. Prišiel ten "Niekto". Čakala som a už som sa pomaly zmierila s tým, že čakať je blbosť, keď v tom vkočil do mojho života On. Martin... Spoznali sme sa úplnou náhodou, cez jednu jazykovú exkurziu, kde som spoznala jeho sestru a stali sa z nás najlepšie priateľky. Ja som si ho nevšímala a on si všímal jedno iné dievča. Až kým som sa jedného dňa nedopočula, že sa zaujíma o mňa. Bola som taká šťastná. Neverila som tomu, že sa niečo také može stať práve mne a práve vtedy, keď to najmenej očakávam. Ale prišlo to. Dohodli sme sa na spoločnom kine a išlo to samo od seba. V kine som pri ňom cítila ten pocit, veď viete, tie "motýliky v brušku" :)... Smiali sme sa, zabávali sa, robili si navzájom zo seba srandu, ale len tak s rezervou veď viete. Vtedy sme sa pobozkali, prvýkrát. Cítila som, že sa k tomu schiľuje a cítila som to správne. Pošepkal mi niečo do ucha, a keď sa odomňa odťahoval, zastavil sa v mojej tesnej blízkosti. Hľadeli sme si do očí, ako by to bolo na posledy, cítili sme tú túžbu, zrazu sa v našich očiatoch dalo tak ľahko čítať. Striedavo sme si hľadeli na ústa a na oči, a pomaly a opatre sme sa k sebe približovali. Bolo to krásne. Keby som len vtedy bola vedela, že je to len začiatok niečoho skutočne krásneho a neobyčajného...